Obsah
Vzdelávanie
Nie je celkom jasné, kde sa nachádzala budova školy pred príchodom Fábryho do Kladzian. Pravdepodobne to bolo tam, kde boli postavené budovy neskorších farských príbytkov. Pôvodná školská budova, do ktorej sa nasťahoval Fábry, slúžila na školu i kostol, i jeho byt. V roku 1811 cirkev kúpila dom od Juraja Tomášového a v roku 1814 ju postavili na pozemok, ktorým dnes vedie cesta do kostola. Dom stál 43 zlatých a 24 grajciarov. Bola to drevená stavba a slúžila na školu a byt učiteľa do roku 1856, kedy bola postavená nová škola z kameňa za učiteľa D. Szaba. V roku 1871 bola postavená na starom mieste (poniže kostola pod vŕškom) nová budova (za J. Goldpergera), na ktorú sa ešte mnohí pamätajú a ktorá bola ohňom zničená v II. sv. vojne, v novembri 1944, keď zákonom z augusta 1944 bola poštátnená. Potom sa za pár rokov vyučovalo na starej fare, rok v starom "kultúrnom dome", kým nebola postavená terajšia nová školská budova, v ktorej sa učí od 1. septembra 1964 a ktorá stojí na mieste bývalého kaštieľa rodiny Vladárovej.
Zo spomienok na dávnu školu
Keď bol učiteľom Daniel Szabo (1818-1845), vraj učebne v škole ani nebolo zo začiatku, žiakov učil v kuchyni, kde za dlhým stolom sedeli všetci žiaci počtom asi 15. Pani rechtorka sa nedala pomýliť vo svojom kuchárskom umení. A žiaci tiež, modlili sa, spievali zo spevníka, čítali z biblie. Gejza Kováč (1872-1873) bol posledným učiteľom, ktorý učil čisto slovensky . Za Andreja Kažleja (1874-1898) vyučovanie začínalo po vykopávačke okolo 15.-20. októbra a končilo na Veľkú noc. Zomrel a je pochovaný v Kladzanoch. Ľudovít Lindner (1903-1905), posledný Slovák, vzdoroval nadriadeným orgánom, učil po slovensky. Musel preto odísť. Emil Theil (1906-1915) z Debrecína nevedel ani slovo po slovensky, no skoro sa naučil. V škole sa však vyučovalo mimo náboženstva maďarsky. Zákaz prehovoriť v materčine platil všade, nielen v škole. Kto sa opovážil po slovensky, hneď bol označený "karikou". "Karika" sa priviazala motúzom na rameno. Nosil ju žiak dotiaľ, kým nepočul iného spolužiaka prehovoriť v materčine. Ten ju hneď dostal. Majitelia kolieska sa museli každé ráno hlásiť u učiteľa po výplatu palicou. Každé oddelenie malo svoje koliesko. "Tuhá maďarizácia teda sa započala už aj u nás. Nespravodlivý zákon Apponyiho z roku 1907 zapríčinil mnoho horkostí nielen u národne cítiacich dospelých ľudí, a1e aj u detí, ktoré vysokej politike nerozumeli, ani o bôľu Slovákov nevedeli, len to cítili, že ich tou cudzou rečou v škole veľmi morili. A napriek usilovnej maďarizácii vláda nedosiahla svojho cieľa, lebo my stojíme, ale oni padli," píše V. Fleischer vo svojej kronike. Emil Theil hneď na začiatku I. sv. vojny padol. Žiaci celý rok do školy nechodili.
Zo spomienok Juraja Vargu (nar. 1905) na školu
"V škole sa robila aj služba. Každý týždeň dvaja chlapci a dve dievčatá museli vykonávať svoje povinnosti. Chlapci skoro ráno museli ísť naklásť oheň, aby na začiatok vyučovania už bolo teplo. Cez vyučovanie mali na starosti, aby oheň nevyhasol, aby bolo stále teplo. Po vyučovaní večer museli oheň uhasiť, vyniesť popol. Dievčatá mali za povinnosť každý večer po vyučovaní učebňu pekne pozametať, okná povytierať, lavice popreťahovať, slovom, škola musela byť vo vzornom poriadku. Drevo do školy sa donášalo. Žiak, ktorý navštevoval školu, každé ráno musel priniesť pod pazuchou kúsok dreva. Keď bola tuhá zima, druhý aj odpoludnia. Služba od každého prevzala, či bolo dobré a suché. Do školy sa chodilo dopoludnia i odpoludnia. Len v stredu a sobotu sa nešlo. Tieto dni chodili tí, čo opakovali, tí, čo skončili 6. rokom a ešte za tri roky museli navštevovať v každom týždni dva poldni, to bolo povinné. Počet žiakov nás bol 70 až 78, na to pamätám dobre. A vyučoval jeden učiteľ. Žiaci, ktorí navštevovali školu prvý rok, dopoludnia išli domov o 10-tej hodine a odpoludnia o 15-tej hodine, ostatné ročníky učili sa riadne do obeda, hodina obed a potom do večera."
Starodávnym zvykom v škole bolo obdarovanie učiteľa pri zápise. Okrem budúceho školáka priniesli aj korýtko múky, uzlík pšenice, vajíčka či maslo. Ľudí od toho odnaučil V. Fleischer (1920-1932), pretože si chcel zachovať nezávislosť od všetkých a spravodlivosť. Píše, že "dar zaslepuje oči múdrych". Iným starým zvykom bola blažeácia a gregorácia. Na Blažeja (3. februára) chodili chlapci po domoch a spievali: "Pripomíname památku dnes svatého Blažeja, ktorý horlivým biskupem byl v meste Caesare. Evanjelium kázal, Krista smele vyznával, pred dobrými i zlýmí ukrutnými tyrany." Dostali kúsok slaniny, klobásy v každom dome a mali najväčšiu radosť, keď priniesli do školy plné koše.
Na Gregora (12. marca) zbierali pre učiteľa vajcia a spievali toto: "Kto své dítky miluje, vede je k dobrému a rád je dáva do školy, by se učil tomu. Nejprve Boha znáti, Stvoriteľa svého, víre je vyučovati v Krista syna jeho .... Protož ty matko milá, dej nám svého syna, ať on hned od své mladosti k dobrému privykal. Pakli nám žáčka nedáte, na papír nám dejte, s jedným grošem Iebo dvoma málo zubožíte, žáčka odmeníte. Amen." Takto nazbierali i 350 vajec. Fleischerovi sa tiež to spevavé žobranie nepáčilo, preto nepustil chlapcov na koledy. V. Fleischer sa pokúsil viackrát zaviesť žiacku samosprávu, ale nešlo to. Mali však aspoň starostu a zastupiteľstvo. V roku 1930 zaviedli sporenie žiakov. Po prvýkrát v tomto roku sa konalo i združenie rodičov. Zavedením 14-ročnej školskej dochádzky sa veľmi zvýšil počet školopovinných detí.
